Adam Liberčan

Tento príbeh sa naozaj stal. Stačí načúvať, čo Ti vraví fľaša minerálky, keď ju otvoríš. Treba spomaliť čas a to pšššch je skrytý príbeh o bublinkách. Každá minerálka ho pozná. Z generácie na generáciu sa prenáša, traduje sa z jednej minerálky na druhú. Občas chce niekto tento príbeh vymazať, vymyslí bezbublinkovú minerálku a bublinky chce umlčať, ale bojovať proti bublinkám? Aj keby mal bezbublinkový charakter, bublinky to vyhrajú.

Takže teraz si zober jednu fľašku, pomaličky ju otváraj, zastav si hodinky ... pootáčaj uzáverom a počúvaj ...

Kdesi dávno a v najväčších hĺbkach zeme sa v potoku vody hrajú spolu bublinky. Ty si myslíš, že tam je tma a že nič nevidia. Ale to vôbec nie je pravda. Keď sa zatvorí Zem a stratia všetky pohľady ľudských očí, pod Zemou sa začína deň. A bublinky si skáču do vody hlavičky, tancujú na diskotéke, chytajú motýle. To si si tiež asi myslela, že tam žiadne motýle nie sú, ale skús sa niekedy zatúlať do jaskyne, počkať kým z nej všetci vyjdú, zatvoria sa dvere, rozhostí tma. Zataj dych, nech Ťa v tom svete nezbadajú a uvidíš ako to tam ožije. No späť k bublinkám.

Jedného dňa sa bublinko Smejko zobudil o niečo skôr ako zvyčajne.

„Uáááá“ – ospalo zazíval a pozrel sa na hodinky. Potom si spomenul, že tie sa ešte nevynašli, lebo v Bublinkove čas vôbec neplynie. „Čo budem dnes robiť?“ – a poškrabal sa za bublinkou.

„Psssst, čo už bublinkuješ?!“ – odbublinkovala mu vedľajšia bublinka, ktorá si ešte veselo pochrapkávala a vypúšťala pritom malé bublinky z úst.

Smejko si pretrel bublinky vodou, aby sa úplne prebral. „Hmmm ... a čo sa skrýva za tým skalnatým stropom?“ – prebehlo mu bublinkovou mysľou. V škole o svete za skalnatým stropom nehovorili, kto sa tam raz pozrel, už sa nevrátil, aby im povedal, aké to tam je. „Podľa mňa, je tam ešte viac bubliniek ako tu, a ešte viac sa tam skáče do vody a ešte viac diskotékujú. A možno aj vynašli hodinky a mohol by som sa na ne pozrieť vždy, keď sa ráno zobudím.“ – prebehlo mu mysľou.

V Bublinkove nerastú slivky a tak si nemohol zbaliť svojich 5 slivák, no i tak sa rozhodol, že nový svet objaví. Začal si veselo plávať a prvým ranným bublinkám, ktoré stretol rozprával, že sa vydal na ďalekú cestu.

„Nechoď tam! Určite tam nie sú motýle a bublinky sú tam zelené a majú tykadlá!“ odhovárali ho kamaráti.

„Nie, neverím. Je tam určite krásne. Veď nikto sa odtiaľ nevrátil ... je tam tak pekne, že sa im nechce späť do Bublinkova!“ – nedal sa Smejko.

Všetci sa mu cestou posmievali a ukazovali na neho bublinkami – „Aha, on sa zbláznil“ a chichotajúc sa chytali za bublinkaté brušká.

Smejko sa nevzdal a na všetky tieto reči sa len pousmieval. Už je pevne rozhodnutý objaviť ten nový záhadný svet.

Ako si tak plával ďalej a ďalej zistil, že nie je sám. Zvedavých bubliniek je oveľa viac. Teda, aby som bol presný, všetky bublinky sú nesmierne zvedavé, ale aj nesmierne nestále ... veľmi ľahko sa nechajú odhovoriť. Bublinky, čo plávali smerom hore boli ako kvapky v mori. To som Ti ešte nepovedal. Bublinky neplávajú normálne hore, ale horedole a naháňajú sa a chytajú motýle a chodia na diskotéky. Ale o tom neskôr ...

Už prekonal obrovské vzdialenosti, bez prestávky, bez spánku ... keď tu zrazu zbadal maličké svetielko úplne hore. Teda také svetielko, ktoré ešte nepoznal.

„Jééééj“ – skríkol.

„Jééééj“ – skríkli.

Svetielko sa stále zväčšovalo a zväčšovalo až sa úplne zväčšilo.

BUCH. To bol teda náraz. Omráčene padol. Nie na zadok, ten nemá, má len bublinku. Tak padol na ňu. Zmätene sa obzerá okolo seba. V kúte zbadal jednu plačúcu bublinku. “Ahoj, prečo plačeš? A ako sa voláš? Ja som Smejko“ – povedal a pousmial sa.

„Ja som Šmudlinka“ – pousmiala sa naňho. „Asi sa bojím, chcela som vidieť svet za skalnatým stropom, ale teraz som sa udrela, určite budem mať modlinku“.

„Neboj, modlinka Ti rýchlo zmizne.“ Pozrel sa zas na Šmudlinku. Je krásna. A on to vie. A ona vie, že on vie. A tak vedia obaja a ticho sa k sebe privinú. To je niečo, čo doteraz nepoznali. Neučili sa o tom v škole. Nevideli to v Bublinkove, nepoznali to u kamarátov. Rozbúchalo sa im srdce. Ani nevedeli, že ho majú. Usmievajú sa. Tak zvláštne ... a vidia, že ostatné bublinky sa tiež tak usmievajú. Oni vedia, že oni vedia, že my vieme, že vy viete. Bublinky objavili city.

„Ako je to možné, vidím svet okolo seba a nemôžem sa k nemu dostať?“ – nahlas sa spýtal Smejko.

Nastal hrmot.

„Ahojte bublinky, ja som fľaša minerálky. A vy ste bublinky vo mne. A plávate si vo vode. A ideme do obchodu. Na svet sa nemôžte ešte pozrieť, lebo ste za mojimi stenami. Ale keď si nás niekto kúpi, otvorí vrchnák, tak vtedy sa vám všetkým otvorí celý svet. Rýchlo vyleťte hore, čaká vás krásny príbeh“,

„Jééééj“ – skríkol.

„Jééééj“ – skríkli.

„Jééééj“ – skríkol ešte raz.

„Jééééj“ – skríkli ešte raz.

Smejko sa pritúlil k Šmudlinke. Žmurkol na ňu. Žmurkla na neho. Žmurkli na seba.

Zatriasli sa. Niekto z vonku chytil fľašu a zatriasol ňou.

„To je náš čas!“ – skríkli všetky bublinky. Začali rýchlo plávať hore, zabudli na plávanie len tak horedole, ako to bolo predtým, chceli objavovať a zistiť o čom naozaj je ten svet za skalnatým stropom. Smejko chytil Šmudlinku za ruku. „Poď, poletíme spolu“ – povedal jej a žmurkol na ňu. Žmurkla na neho. Žmurkli na seba.

Leteli, držiac sa za ruky, vrchnák sa začal otvárať.

„Jééééj“ – skríkol.

„Jééééj“ – skríkli.

Smejko a Šmudlinka vyleteli von. Vidia Slnko, vidia oblaky, vidia ľudí, vidia kvety, vidia domy, vidia ... a tešia sa. Letia si svetom. Už nie sú obyčajné bublinky. Na vzduchu sa premenili na neviditeľné bublinky. Teda, aby som bol presný, my ich nevidíme. Oni nás hej. A páči sa im svet a my v ňom. Smejko a Šmudlinka sa držia za ruky, letia si po krajine, zdravia ostatné neviditeľné bublinky.

O tom je ten príbeh bubliniek. A tento príbeh rozpráva každá fľaša minerálky. Preto robí silné pšššch. To aby aj bublinky pod skalnatým stropom počuli, ako je vonku krásne. A ako krásne je, keď sa dve bublinky k sebe pritúlia. Tie dole to zatiaľ nepočujú. Nájde sa len zopár odvážnych bubliniek, ktoré si plávajú za niečím, v čo veria a v čo dúfajú. Tak ak raz stretneš bublinky pod skalnatým stropom, povedz im aj ty tento príbeh. Ako Ti ho teraz hovorím ja, že ako je krásne, keď sa dvaja majú radi ...