Bolo to v jednom obláčiku nad zemou. Pobývali v ňom snehové vločky. Chodili tam do školy, do práce, do obchodov, za kamarátmi a popri tom sa pozerali dole na svet. A v tom obláčiku bola aj jedna neposedná vločka, ktorú všetci volali Očko, pre jej krásne veľké oči.
„A na čo sme tu mamina?“ spýtala sa Očko svojej mamy.
„Keď príde zima a náš čas, tak zakryjeme celú krajinu pod nami. Schováme ju do bielej periny. Deti si z nás budú stavať snehuliakov, budú sa na nás sánkovať, lyžovať, budú sa guľovať a všetci sa budú tešiť, že vonku je tak krásne bielo“, odpovedala jej mama.
„A už je zima?“ spýtala sa ešte raz Očko.
„Nie, teraz je len jar, ešte sa veľa krát vyspíš, kým príde zima. Musíš ešte podrásť a v škole ťa naučia, ako sa správne sneží, aby sa z teba ľudia na zemi tešili.“ odpovedala zase mama a pokračovala v príprave obeda. Ako sa na správnu vločkovskú rodinu patrí, pripravuje zmrzlinové rezne so snehovou prílohou. A ešte pripraví aj šalát, len ocko musí priniesť a načistiť čerstvé cencúle.
Očko pekne rastie, v škole sa už toho veľa naučila, len jednému stále nerozumie, že prečo treba čakať až do zimy? Však keď sa všetci na sneh tešia, tak prečo sa na svet nemôžu ísť pozrieť už teraz?
„Oci, už je zima?“ spýtala sa zase vločka uprostred augusta. Ocko zobral Očko k oknu, ukázal jej dole všetky deti v plavkách na kúpalisku a vysvetlil jej, že je práve najhorúcejšie leto a teraz si deti užívajú teplo a letné prázdniny. Zima príde, keď budú oblečení.
„Oci, už je zima?“ spýtala sa Očko o päť hodín neskôr, keď videla oblečené deti ako sa vracajú z kúpaliska domov. A ocko začal Očku vysvetľovať, že zima príde až kým sa veľa krát vyspí, že ešte musia dozrieť hrozná a jablká, že ešte sa musia sfarbiť listy na stromoch do červena, žlta, hneda, ružova a pomaličky popadať na zem, aby bol pripravená na snehovú prikrývku.
„Ale mne sa nechce čakať“. Povedala vločka a aby dokázala, že to myslí vážne, dupla svojou malou nožičkou tak, až sa z oblaku zahrmelo. „Aha!“, zvolali deti na zemi, bude pršať a ukazovali prstom na oblak, ktorý práve ponad nich preplával. Ale keď nepočuli žiadne ďalšie hrmenie, tak si pomysleli, že sa im to hádam iba zazdalo.
Očko je veľmi tvrdohlavá vločka. Nečudo, veď je ešte dieťa a má hlavičku tvrdú ako ľad. A tak si zaumienila, že keď raz večer všetci zaspia, pôjde sa pozrieť na svet. A veru naozaj, raz večer, keď už mala zjedenú celú zmrzlinovú večeru a napísané všetky úlohy, keď jej už aj rodičia dali pusu na dobrú noc a keď ju prikryli v postieľke a keď už mala aj v izbičke zhasnuté svetlá, Očko potichučky vstala a s baterkou v ruke si pripravila ruksak na celonočný výlet.
S ruksakom na chrbte a s odhodlaním v hlavičke, vydala sa Očko na cestu na zem. Na konci oblaku sa nachádzajú obrovské dvere z oblačného páperia, na ktorých je napísané: „Zákaz zoskoku pred zimou. Deti môžu skákať len v sprievode rodičov!“ No čo už, keď má takých rodičov, čo sa nechcú ísť pozrieť na svet spolu s ňou.
A tak sa vločka vybrala do sveta. Otvorila tie obrovské dvere z oblačného páperia a zoskočila smerom na zem. Ako si tak letí, začína jej byť teplo. Dáva dole najskôr šál, potom rukavice, neskôr aj oteplováky, čiapku, teplý sveter a hrubé ponožky. „Čo sa to so mnou deje?“ spýtala sa vločka v duchu, keď zbadala, ako sa začala meniť na kvapku. A tu sa rúti na zem, rovno medzi deti, ktoré sedia okolo ohníka a opekajú si špekáčky na večeru.
A ako kvapka dosadla jednému chlapcovi na nos. „Bude pršať, kvaplo mi na nos“, vykríkol. Všetky deti sa pozreli na nočnú oblohu, ale žiaden mrak nevideli. „Hmm, to je zvláštne, pamätáte ako pred týždňom zahrmelo a potom nepršalo?“ povedal chlapec a opekal si ďalej. A keďže videl nad sebou preletieť vtáčika, ktorý asi nemohol spať, tak si radšej vyutieral nos.
Ešte stále bolo horúce augustové leto a preto sa malá kvapka premenila na ešte menšiu paru, ktorá začala lenivo stúpať späť k oblohe. A ako stúpa, menila sa zase na kvapku a ešte vyššie na vločku. Našťastie si nechala otvorenú veľkú bránu na oblaku. Rýchlo vbehla do domčeka, kde počula odfukujúcich rodičov, schovala sa do perinky a o svojom dobrodružstve si nechala zase len snívať. A veru, lepšie je počkať na zimu.
/image%2F0175420%2F201209%2Fob_d49d365b5408fcf78eb24653ce57c10b_pict0535.jpg)
Commenter cet article