Upravený a dobre oblečený elegán, ktorý vybočil z profilu čistého technika a exaktnú vedu vyvážil symbolikou a subjektívnymi pocitmi. Aj taký bol Ivan Krasko.
Vlastným menom Ján Botto, Ivan Krasko sa narodil pred 135 rokmi 12. júla 1876 na Gemeri, v dedinke Lukovištia. Stredoškolské štúdium ukončil na gymnáziu v rumunskom Brašove. Už počas stredoškolských čias začal písať prvé básne. Zvolil si pseudonym Janko Cigáň, pod ktorým aj začal publikovať. V roku 1900 sa vybral študovať chemické inžinierstvo na technike v Prahe, kde sa aktívne zapája do kultúrneho života prostredníctvom spolku Detvan.
Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli.
Od hory, od lesa tak plače, kvíli ...!
Verše, čo nás sprevádzali v našich študentských časoch či uvedená báseň „Vesper dominicae“ vyšli v jeho prvej zbierke „Nox et solitudo“ v roku 1909 už pod pseudonymom Ivan Krasko, ktorý mu vybral Svetozár Hurban Vajanský. Krátko pred vypuknutím prvej svetovej vojny vydal svoju druhú zbierku „Verše“ (1912) venovanú svojej snúbenici Ilone Kňazovičovej. V tom istom roku sa s ňou aj oženil pričom svedkom mu bol ďalší velikán – Hviezdoslav. Súčasťou zbierky „Verše“ je aj báseň „Otcova roľa“, kde sa básnik vyznáva z citov k vlastnej zemi.
Pokojný večer na vŕšky padal,
na sivé polia.
V poslednom lúči starootcovská
horela roľa.
Ivan Krasko dokazuje svoju neobyčajnú všestrannosť. Pracuje ako chemický inžinier, po prvej svetovej vojne sa dostáva do verejnej správy Československa. Stal sa poslancom a neskôr senátorom za agrárnu stranu. V polovici dvadsiatych rokoch získava doktorát technických vied. Na sklonku života sa sťahuje z Bratislavy do Piešťan. Ivan Krasko zomiera 3. marca 1958, pochovaný je v Lukovištiach.
Za búrnej, tmavej noci
ja blúdil sám a sám,
závidel ronenie sĺz
tým čiernym nebesám.
Ako básnik sa Ivan Krasko stal jedným z najdôležitejších predstaviteľov slovenského symbolizmu a moderny. Jeho básne sú plné zvláštnej melanchólie, pocitov a symbolov samoty, Boha, prírody či sociálneho cítenia. Dielo, ktoré síce nie je rozsiahle no je natrvalo zapísané do dejín slovenskej poézie.
Len ja sám som, opustený,
na mňa nikto nečaká,
iba smutné štyri steny
- na jednej z nich zavesený
kríž je Syna človeka...
/image%2F0175420%2F201209%2Fob_d49d365b5408fcf78eb24653ce57c10b_pict0535.jpg)
Commenter cet article