Hrušky na strome,
už stretli zrelosť,
na zem sa pýtajú,
majú toho dosť.
V páde hľadajú spásu,
koniec tým dňom,
keď ešte na strome,
debatovali so slnkom.
V tráve tak ležať,
a na nič nemyslieť,
nechať plynúť myšlienky,
pozorovať ich let,
do výšok,
do korún,
a odtiaľ späť,
zatiaľ čo si tie hrušky na zemi,
v pokoji budú hniť.
Commenter cet article