Adam Liberčan

Po približne 15 kilometroch z Rožňavy na ceste do Jelšavy sa po zídení do doliny ocitnete v malebnej obci Štítnik (maďarsky Csetnek). Zaspatá obec s niečo viac ako 1 500 obyvateľmi však ukrýva mnohé prekvapenia ako aj jeden naozajstný klenot – evanjelický kostol zo začiatku 12. storočia. Už meštianske domy na námestíčku svedčia o zabudnutej bohatej histórii obce, ktorá teraz len lenivo víta prichádzajúcich návštevníkov. Na námestí sa vedľa seba nachádzajú miestna krčma, pizzeria ako aj hostinec spomínaný na informačnom letáku obce ponúkajúci tradičné slovenské jedlá. Len škoda, že v čase našej návštevy bola jeho kuchyňa zatvorená.

Prvý krát sa Štítnik spomína v listine Bela IV z roku 1243. O takmer sto rokov neskôr, v roku 1328, kráľ Karol Róbert udelil obci mestské výsady, ktorá sa vďaka tomu stáva slobodným mestom a naštartovali jej rozvoj. Štítnik za svoj nasledujúci rozmach vďačil ťažbe a spracovaniu železnej rudy. Rozvoj železiarenského priemyslu neutíchol ani počas tureckej nadvlády. No toto odvetvie mu je napokon osudným. Od druhej polovice 19. storočia totiž nastáva v železiarskom priemysle v Štítniku úpadok a ten vlastne pretrval až dodnes. No netreba sa nechať odradiť spiacim dojmom mestečka, práve naopak, v Štítniku sa oplatí zastaviť, ak ste sa vybrali na cestu do Jelšavy, Slavošoviec či do Ochtinskej aragonitovej jaskyne.

Evanjelický kostol s mohutnou a cibuľovitou vežou je vidno už zďaleka a je skutočným

skvostom Gemera. Kostol pochádza z roku 1100 (súčasná sakristia), no postupne bol v priebehu 14. storočia prestavaný do impozantnej gotickej trojloďovej baziliky dokončenej vežou z 15. storočia. Za svoju monumentálnosť a bohatosť výzdoby vďačí miestnej mecenášskej šľachte – Četnekyovcom, ktorí spadajú pod štítnickú vetvu rodu Bebekovcov. Vrchol veže ukrýva jednu zaujímavosť, lebo sa nekončí tradičným krížom, ale hviezdou a polmesiacom, čo je turecký znak. Je to pozostatok tureckej nadvlády (Štítnik spadal pod Fiľakovský sandžak). Podobné vrcholy veží nájdeme asi na štyridsiatich evanjelických kostoloch Gemera a obce mali chrániť pred tureckým pustošením. Štítnik za túto „nedotknuteľnosť“ odvádzal vysoké ročné poplatky.

Štítnický kostol bol pôvodne zasvätený Panne Márii, ale po reformácii prešiel do protestantských rúk. Čo robí kostol v Štítniku skutočne jedinečným, sú jeho fresky, ktoré vás očaria hneď po vstupe. Zvonku chrám pôsobí nenápadne, o to väčšie prekvapenie čaká každého návštevníka vo vnútri. Kostol hrá všetkými farbami, či už po bočných stenách, po drevených galériách, stĺpoch, po lemoch dlhých gotických okien alebo po klenbovom strope. 

Fresky boli postupne namaľované v priebehu 14. až 16. storočia s výrazným talianskym

vplyvom a svojou celkovou plochou (200 m²) sa radia na prvé miesta na Slovensku. Maľby vznikali v rôznych obdobiach a tie novšie často prekrývajú tie staršie. Zatreté maľby sa začali postupne odkrývať v poslednej štvrtine 19. storočia. Ich jedinečnosť sa týka nielen rozlohy, ale platí to aj o kvalite a kráse týchto fresiek, z ktorých mnohé sú naozaj ojedinelé v našom priestore. Nájdeme na nich mnohé výjavy z Biblie (Jonáš, ktorého prehĺta veľryba, podobenstvo o zverených talentoch, tváre piatich múdrych a piatich nerozumných panien, posledná večera pri okrúhlom stole, a pod.) ale aj zobrazenie siedmych slobodných umení, tvoriacich odkazy na všeobecné vzdelanie, okolo jedného z okien. Poukazuje to na dôraz, aký dávala miestna šľachta na potrebu vzdelania.

Zaujímavou freskou je Volto Santo („Svätá tvár“, špecifické zobrazenie ukrižovaného Ježiša)

svedčiacou o priamom talianskom vplyve pri výzdobe kostola. Podľa legendy vzniku pôvodnej sochy Volto Santo bol Nikodém, ako jeden z nasledovníkov Ježiša, poverený vytvorením Ježišovej sochy. Po dlhej a náročnej práci na soche Nikodém večer zaspáva, keď mu zostáva nedokončená len tvár. Na druhý deň po zobudení sa však stal zázrak. Socha ukrižovaného Ježiša dostala tvár vďaka anjelovi, ktorý ju dokončil. O 700 rokov neskôr bola socha nájdená v Palestíne a  nalodená na loď, ktorá plávala smerom k Európe. Biskup z Luccy (talianske mesto v Toskánsku) mal počas spánku vidinu prichádzajúcej ukrižovanej sochy Ježiša. Vybral sa preto do blízkeho prístavu v Luni, aby privítal príchod lode. Tá mala spočiatku veľké problémy priblížiť sa k brehu, ale po biskupovej modlitbe sa jej to nakoniec podarilo. Socha napokon skončila v Lucce, ktoré sa stalo významným miestom pre pútnikov. Aj táto štítnická freska v štýle Volto Santo teda svedčí, že fresky v kostole maľoval majster z okolia talianskej Luccy.

Výbava kostola, resp. mobiliár, sa taktiež radia medzi unikáty. V kostole sa nachádza údajne najstarší organ na Slovensku z roku 1491 (1492). O jeho veku sa viedli dohady, lebo dobové dokumenty spomínajú dva rôzne dátumy – koniec 15. alebo 17. storočia. Zdá sa, že na túto otázku máme konečne odpoveď. Vďaka dendochronologickej skúške, čiže skúmaniu letokruhov použitého dreva, sa podarilo zistiť, že posledný letokruh stromu narástol v roku 1484. Letokruhy stromu cez svoju odlišnú šírku reagujú na klimatické podmienky v danom roku a s relatívnou presnosťou vedia prezradiť, kedy daný strom rástol. Odhaduje sa, že organ mohol byť dokončený v priebehu 20 rokov a osadený niekedy okolo roku 1500. To z neho robí najstarší funkčný organ na Slovensku a patrí aj medzi najstaršie v celej Európe. Pod týmto organom sa nachádza ešte jeden mladší z roku 1723 s bohatou barokovou výzdobou.

Bronzová krstiteľnica z roku 1453 vážiacou 150 kg je najstaršou zachovanou výbavou

kostola. Barokový oltár pochádza z roku 1636. Na centrálnom obraze je namaľované narodenie Ježiša Krista, na štyroch bočných je vyobrazené zvestovanie, traja králi, bičovanie a napokon ukrižovanie. Na dvoch horných obrazoch je výjav vzkriesenia a nanebovstúpenia. Kazateľnica je z konca 17. storočia a zdobia ju sochy štyroch evanjelistov a v strede socha Spasiteľa sveta s nápisom Salvator Mundi, ktorá jednou rukou žehná a v druhej drží guľu. Každý z evanjelistov drží v jednej ruke evanjelium a má pri sebe svoj atribút: lev (síce bez hlavy) pri Marekovi, postava malého človeka pri Matúšovi, orol pri Jánovi a býk pri Lukášovi. V južnej kaplnke môžeme dnes nájsť kamenné sarkofágy a náhrobné kamene štítnických pánov.

Kostol v Štítniku som navštívil viackrát a každou návštevou som sa posunul niekde ďalej. Zakaždým sa našiel niekto ochotný, aby nás vpustil dnu. Kvalita výkladu mala postupnú stúpajúcu tendenciu – od prehratej kazety v magnetofóne, cez nesmelý a laický výklad až po poslednú návštevu s vynikajúcim výkladom mladého štítnického historika, ktorý vie zanietene a odborne rozpovedať príbeh kostola, históriu miestnej šľachty ako aj jednotlivých fresiek – ich vznik, význam a historický kontext.

V blízkosti kostola sa nachádzajú zvyšky vodného hradu, ktorý bol vybudovaný štítnickým rodom Bebekovcov. Bol postavený na močariskách, čo malo zvyšovať jeho ochranu. Hrad sa spomína už v 13. storočí a postupne naberal na význame, lebo v roku 1559 bol zaradený do protitureckej obrannej línie. Na konci 16. storočia (1580-1585) prebehol prestavbou, aby sa posilnila jeho obranná funkcia, no Turci ho napriek tomu dobyli. Po ústupe tureckého vojska sa na hrad vracia uhorská šľachta. Hrad napokon zničili protihabsburgské povstania. Z jedného z jeho krídel vznikol koncom 19. storočia kaštieľ, ktorý stojí dodnes, ako aj zvyšky hradu v jeho tesnej blízkosti.

Ešte malá rada na záver, do Ochtinskej aragonitovej jaskyne nechoďte smerom na Ochtinú, ale smerom na Jelšavu. Ak hľadáte vhodné miesto na obed pre rodinu, 2 km pred vstupom do jaskyne sa nachádza hotel Hrádok, ktorý dokonca ponúka zľavu po predložení vstupenky do jaskyne.