Adam Liberčan

Nepáči sa mi barok. Proste mi ten štýl nesedí a viac si užívam atmosféru románskej rotundy či gotickej katedrály alebo renesančných meštianskych domov. S týmto niekoľkoročným osobným presvedčením sme sa vydali na cestu do Jasova, kde sa v miestnom barokovom kláštore nachádza Rád premonštrátov. Kedysi dávno na ceste do Jasovskej jaskyne som sa pri ňom už raz zastavil, urobil z vonku zopár fotiek a mávol nad ním rukou. Barok.

V júnovom (2017) čísle českého turistického časopisu „Lidé a Země“ je jeden nenápadný článok „Kde sídlí Bůh čtenářů?“. Dvojstranová reportáž o Jasovskej jaskyni a hlavne o Jasovskom kláštore. Kláštor, v ktorom sa do zrušenia Rádu Jozefom II. v roku 1787 nachádzalo neskutočných 240 000 kníh. Toto množstvo sa tam postupne nahromadilo od začiatku budovania knižnice v druhej polovici 13. storočia. Dnes je knižnica značne zredukovaná, no aj zbierka 80 000 kníh je stále závratná. Je teda rozhodnuté, počas turné po východnom Slovensku navštívime aj raj čitateľov.

Jasov sa nachádza približne 30 km od Košíc. Košice opúšťame po ceste smerujúcej na Rožňavu a pri letisku schádzame z hlavnej cesty smerom na Jasov a Medzev. V aute sa pokúšame dovolať do kláštora, či sa dá navštíviť, ale neúspešne. Na zvonenie nikto neodpovedá. Keďže je sobota, tak nás to veľmi neprekvapuje. Alebo práve naopak? Cesta sa občas mierne kľukatí cez zelené lesy a postupne míňame Malú Idu, Hodkovce a Rudník, až sa napokon ocitáme v Jasove.

Kláštor nemožno minúť, je impozantný. Cez presklené dvere sa  snažíme nahliadnuť do

vnútra kostola, no cez odraz svetla je to dosť náročné. To, čo sa mi predsa len podarí uvidieť, ma nejako obzvlášť nezdvíha zo stoličky. Barok.

Robíme zopár fotiek spred kláštora a cestou k autu sa pofajčievajúceho pána pred ním pýtame, či nevie, či sa dá kláštor navštíviť. Vie. Dá sa. Lebo on je sprievodca. A vtedy sa začalo jedno úchvatné divadlo. Náš sprievodca je aj titulárnym organistom kláštora premonštrátov, a preto je jeho výklad živý a zanietený. Prechádzame chodbou a cez jedno krídlo kláštora vchádzame do kostola.

Moje vnímanie baroka sa rúca. Ocitáme sa v jednom úchvatnom priestore plnom obrazov, nástenných malieb a sôch. Barok sa valí z každej strany, ale v tom obrovskom priestore najväčšieho neskorobarokového komplexu na Slovensku má zvláštnu atmosféru, ktorá udivuje, (p)očaruje, pozýva ... Pretieram si oči, či je to naozaj pravda.

Premonštráti boli založení Norbertom z Xantenu (Nemecko). Je zaujímavé, že pompézna baroková výzdoba je vzdialená odkazu zakladateľa, ktorý žil v skromných podmienkach a hlásal striedmosť. I keď nebolo tomu vždy tak. Norbert sa totiž narodil do bohatej aristokratickej rodiny niekedy v rokoch 1080-1085. Jeho otec nebol nikto iný ako gróf Heribert z Gennepa, ktorý zastával funkciu vrchného hradného kastelána. Norbertovi ako druhorodenému synovi zostáva cirkevná dráha. Po štúdiu v kláštornej škole, kde sa ukázal ako vynikajúci žiak, sa stáva kaplánom cisára Henricha V, ktorého doprevádza do Ríma (1110). Mladý Norbert je pobúrený správaním cisára voči pápežovi. Nečudo, stáva sa priamym svedkom vrcholiaceho boja o právo dosadzovania biskupov – či toto právo pripadá panovníkovi alebo pápežovi. A práve nemeckí panovníci Henrich IV. a následne jeho syn Henrich V. boli v tomto boji medzi svetskou a duchovnou mocou mimoriadne aktívni.

V tomto čase Norbert ešte nezanecháva výhody toho, že pochádza z dobre situovanej bohatej rodiny a jeho viere chýba vrúcnosť a horlivosť. Veľká vnútorná zmena podľa legendy nastáva v roku 1115 počas jednej cesty koňom. Počas cesty Norberta s jeho sluhom zastihne búrka. Norbert chce uniknúť víchrici, a preto popohnal svojho koňa do cvalu napriek upozorneniam a varovaniam jeho sluhu. Ako cválal, hlas zhora k nemu prehovoril: „Postoj! Bohatstvo a rozum, ktoré som Ti dal, aby si ma velebil a oslavoval, chceš zničiť pre svoju márnomyseľnú pýchu?“ Vzápätí zahrmel hrom a blesk, ktorý ho tesne minul, vyplašil jeho koňa. Kôň sa splašene vzoprel a zhodil svojho jazdca na zem. Norbert po omráčení stráca vedomie a zostáva ležať na zemi. Potom ako sa prebral, spýtal sa Boha, čo má robiť. Boh mu odpovedal, aby sa vyhýbal zlu a začal konať dobro a hľadal životný pokoj. Norberta táto skúsenosť vnútorne výrazne zasiahla. Zrieka sa svetského spôsobu života založeného na bohatstve, ktorým jeho rodina oplýva. Bodku za svojím bohatým životom urobil symbolicky počas vysviacky za kňaza, lebo pred prítomnými ľuďmi si vymenil svoj drahý odev za jednoduché oblečenie z kože. Norbert sa vydáva na cestu hľadania života, na aký bol povolaný. Putuje po krajine a káže jednoduchý spôsob života. Svojím kázaním ale vyvoláva značnú nevôľu, pretože odsudzuje bohatstvo a prepych, čo sa nepáči niektorým cirkevným predstaviteľom a počas synody vo Fritzlar (1118) je obvinený z nebezpečného novátorstva. Odchádza do Francúzska, kde v Saint Gilles du Gard stretáva pápeža Gelariusa II. Ten mu udeľuje mandát posla viery a Norbert získava oprávnenie kázať kdekoľvek kam príde. Po smrti Gelaria II sa Norbert vydal do Remeša, aby od jeho nasledovníka získal obnovenie misie. Po ťažkej chorobe vyplývajúcej z jeho namáhavého spôsobu života sa Norbert vybral do Laonu neďaleko Remeša. Povzbudený biskupom Bartolomejom Laonským zakladá Norbert v roku 1120 dom pre tých, čo hľadajú Boha. Kláštor stavia na lúke (po francúzsky „pré“), ktorá mu bola vo sne ukázaná (po francúzsky „montré“) Pannou Máriou resp. v latinčine „Pratum Monstratum“. Z tohto názvu neskôr vznikol aj názov rádu.

Rád založený na Vianoce v roku 1121 sa riadi prísnymi pravidlami sv. Augustína, ale Norbert nimi chcel pôvodne reformovať kňazský spôsob života a nie zakladať nový. Norbert sa vydáva na putovanie po celej Európe, aby kázal a hľadal nových nasledovníkov. Od pápeža Honoria II. sa mu dostáva uznania jeho rádu. V tom istom roku je menovaný za Magdeburgského arcibiskupa. Bojuje za práva pápeža Inocenta II. proti protipápežovi Anakletovi. V Taliansku sa nakazil maláriou a  vyčerpaný asketickým spôsobom života Norbert podlieha chorobe v roku 1134. Za svätého je vyhlásený o necelých 450 rokov neskôr. Potom ako Magdeburg prevzali protestanti (1627), boli Norbertove pozostatky prenesené do Prahy na Strahov, kde sa nachádzajú aj dnes.

Ešte za Norbertovho života sa premonštráti rozpŕchajú po celej Európe. Do Uhorska sa dostávajú v roku 1130 a stali sa jedným z najobľúbenejších rádov uhorských panovníkov: Štefana II., ktorý ich aj povolal a dal sa pochovať v ich kláštore vo Veľkom Varadíne, alebo Bela III. a Bela IV. Belo IV. sa stáva ich najvýznamnejším podporovateľom, keď im dal do vlastníctva mnohé kláštory.

Pramene sa rozchádzajú v roku vzniku opátstva v Jasove. Niektoré zdroje uvádzajú rok 1170,  iné rok 1182 a majetkové zápisy roky 1232-1235, no prvým naozaj doloženým dokumentom je listina uhorského kráľa Bela IV (1255). Podľa legendy vzniku mal byť kláštor postavený na Jasovskej skale, kde sa mal zjavovať modliaci sa Ježiš. Ale to, že by múr kláštora mohol vrhať tieň na posvätnú skalu, nebolo veľmi vítané, a preto premonštráti uprednostnili miesto pod Skalou.

V prvej polovici 15. storočia kráľ Žigmund udeľuje povolenie na opevnenie kláštora, čím získal výzor opevneného gotického hradu. Miestni obyvatelia sa dnes vyjadrujú, že idú na hrad a nie do kostola a miestnych predstaviteľov rádu oslovujú ako pánov a nie ich duchovnými titulmi.

Jasovský kláštor zažíva ťažké časy po porážke uhorskej armády Turkami v bitke pri Moháči (1526). Kláštor sa vyprázdňuje a do konca 17. storočia je riadený ľuďmi mimo rádu. Kláštor v Perneggu (Rakúsko), ktorý od roku 1670 vlastnil jasovský kláštor, ho predáva po 30 rokoch českým premonštrátom, čím sa Jasov dostáva pod správu kláštora v Louke (Znojmo). Odtiaľ v roku 1730 prišiel do Jasova Andrej Sauberer, jeho neskorší opát. Vďaka nemu sa začal nový rozmach a kláštor postupne prebudoval do jeho impozantnej podoby, ktorej dominuje 7 oltárov (hlavný oltár s výjavom krstenia Ježiša v Jordáne Jánom Krstiteľom), ale aj stropné fresky zobrazujúce život Jána Krstiteľa.

Po druhej svetovej vojne nastávajú pre kláštor smutné a pochmúrne časy. Po prevzatí moci komunistami v Československu sú jednotlivé rehole zrušené. Rovnaký osud postihol aj rád Premonštrátov. Ich kláštor sa stáva zberným miestom pre rehoľníkov, neskôr pre sestry a po nich sa stáva školou pre hluchonemé deti. Od roku 1960 do roku 2004 sú jeho priestory využívané ako ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnutých. Po revolúcii sa Premonštráti vracajú naspäť do kláštora.

Dnes kláštor prechádza postupnou rekonštrukciou, i keď jazvy na ňom sú hlboké. Hlavný kostol sv. Jána Krstiteľa už prešiel aj zvonku obnovou, reprezentačné priestory vo vnútri kláštora len pozvoľna. V kláštore sa nachádzajú nádherne siene – Abrahámova sieň s freskou na strope, ktorá zobrazuje Abraháma s tromi hosťami pri Mamreho dube a Herodesova sieň s freskou Herodesovej hostiny. Zaujímavosťou kláštora je, že má 365 okien, 12 veľkých komínov a 4 vstupné brány. Pri návšteve netreba zabudnúť na prechádzku po okrasnej záhrade, na konci ktorej sa nachádza oranžéria, žiaľ, zatiaľ márne čakajúca na rekonštrukciu.