Adam Liberčan

Rozprávka zo série "Pomýlené rozprávky"

Dedko Všejedko sa ako každé ráno česal pred zrkadlom pohmkávajúc nejakú melódiu z mladosti. Dnes mu to trvalo nejako neobvykle dlho. Česal sa sprava, česal sa zľava a pritom sa neveriacky pozeral do zrkadla.

„Dnes si tú cestičku v strede hlavy hádam nikdy nevyčešem,“ zamumlal si pod nos pre seba. Dedko Všejedko mal pravdu, pretože z troch vlasov, čo mu zostalo na hlave, sa cestička dá vyčesať len ťažko. Nič sa nedalo robiť, v ten deň musel ísť dedko Všejedko do mesta strapatý. Lenže to nebol jeho štýl, von chodil vždy vzorne upravený, a preto sa cítil celý nesvoj. Taký nesvoj, že sa aj zabudol druhý krát naraňajkovať pred odchodom na nákupy.

Nepokoj ho neprešiel, ani keď sa vrátil po dvoch hodinách z nákupov domov. Nakupovanie síce trvalo dve hodiny, ale pre neho to bol rekordne rýchly nákup. Polovicu vecí do chladničky zabudol kúpiť a namiesto obvyklých desať tašiek, vykladal len päť. To v ňom vyvolalo značné obavy, lebo prvú chladničku mal plnú celú, ale druhá a hlavne tretia boli spolovice prázdne.

Rozhodol sa rázne zakročiť. Zobral hŕbu odbornej literatúry a začal v nej listovať. Postupne prešiel jednu knižku za druhou a pomaly strácal nádej. Našťastie medzi poslednými ležala knižka, v ktorej v obsahu našiel kapitolu „Tri vlasy dedka Vševedka“.

„Super!“ vykríkol dedko Všejedko nahlas. „To je niečo pre mňa,“ povedal si a pohrúžil sa do čítania. Príbeh od dedkovi Vševedkovi ho natoľko zaujal, že si ho prečítal tri krát. Od radosti sa mu vrátila chuť do jedla, tak to hneď oslávil čokoládovou tortou. Potom vytiahol papier, aby si naznačil presnú cestu. Stačilo len prejsť cez tri hory a tri doly na koniec sveta. Potom treba prejsť cez veľkú rieku, cez ktorú ho dostane prievozník za tri groše a ďalej je potrebné putovať smerom k vysokej skale, na ktorej sa čnie zlatý dom.

Na papieri to vyzeralo jednoducho, lenže rozmenené na drobné, skutočnosť až taká jednoduchá nebola. Ráno ešte ubehlo v poriadku. Dedko Všejedko si nastavil budík na šiestu a o siedmej vstal hore ako rybička. Dal si výdatné raňajky, lebo predpokladal náročný deň. Potom si obliekol výletnícke oblečenie – teda menčestrové nohavice, flanelovú košeľu a do ruky si vzal svoju tradičnú vyrezávanú palicu. Na chrbát vyhodil veľký ruksak, do ktorého vyprázdnil chladničku číso dva a tri. Takto vyzbrojený zišiel dole na zástavku električky. Predtým sa pre istotu ešte raz naraňajkoval. Podľa plánu mu to vychádzalo na električku číslo 3, ktorá ho zoberie na koniec mesta.

Keď nakoniec po trmácaní sa celým mestom vystúpil na konečnej zastávke, vybral sa smerom z mesta von. Lenže na papieri si poplietol zápisky a namiesto putovania cez tri hory a tri doly, cez koniec sveta, cez veľkú rieku až k vysokej skale, sa pustil dedko Všejedko na cestu presne od konca, čiže od vysokého brala. Čo mu ušetrilo veľa času, lebo na vrchole vysokej skaly sa nachádzal zlatý dom s dedkom Vševedkom.

Ušetrené sily z putovania na koniec sveta sa mu pri výstupe na vysokú skalu zišli, lebo už nebol najmladší a vedel sa riadne zadýchať aj pri výstupe na prvé poschodie. Nehovoriac o jeho veľkom bruchu, ktoré výstup riadne sťažovalo. Cez okno zlatého domu nazrel dnu a neveriacky krútil hlavou. Dedko Vševedko bol na tom presne tak isto ako on! Na hlave mu viali tri vlasy, ktoré si dedko Vševedko starostlivo česal. A neboli už ani veľmi zlaté, ale praobyčajne šedivé. No potom dedko Vševedko vytiahol zlatú parochňu a svoje tri vlasy schoval pod ňu. Takto upravený sa vybral do obývačky, kde ho čakala jeho mama aj s nejakým človiečikom schovaným v truhlici.

Dedko Vševedko zahral tradičné divadielko. Položil svoju hlavu na matkine kolená, ktorá mu postupne vytrhla tri vlasy. Dedko Vševedko popri tom rozdával rozumné odpovede na všakovaké otázky. Pomohol vyriešiť, kde nájsť začiatok a koniec dúhy, kam chodievajú víly spať a prečo brokolica nemá vábivejší vzhľad.

Keď spokojný mládenec odišiel s troma zlatými vlasmi v dlani, dedko Všejedko zazvonil na zvonček pri dverách. Nechcelo sa mu čakať do druhého dňa schovaný v truhlici ako to robia všetci ostatní. Naviac mu bolo treba strašne cikať. A popravde dedko Všejedko chcel v skutočnosti stlačiť vypínač na svetlo, no namiesto toho si poplietol vypínače a stlačil zvonček. Dedko Vševedko sa prekvapene pozrel na svoju mamu, kto to môže byť, lebo on nikoho nečakal, iba ak niekoho, kto chce prísť po radu, ale ten chodí vždy tajne.

„Vojdite, je otvorené,“ povedal nakoniec prekvapený dedko Vševedko.

Dedko Všejedko, bol tiež prekvapený, že zazvonil, ale vstúpil dnu.

„Ahoj, ja som dedko Všejedko a prišiel som si k tebe po radu,“ predstavil sa dedko Všejedko.

„A to nevieš, že máš prísť tajne a vytrhnúť mi tri vlasy a ja ti zo spánku dám odpovede na tvoje otázky?“ odvrkol nevrlo dedko Vševedko.

„To myslíš tie tvoje posledné tri vlasy, tak ako moje posledné tri?“ nedal sa dedko Všejedko a dal si dolu čiapku.

„To odkiaľ vieš?“ spýtal sa začudovanie dedko Vševedko.

„Proste to viem,“ nechcel prezradiť dedko, že sa tajne pozeral na dianie v zlatom dome. „A viem, že musíme vyriešiť rovnaký problém,“ a ukázal prstom na obe hlavy.

Dedko Vševedko sa prestal pretvarovať a dal si dole parochňu.

„Vieš, to je ťažké,“ spustil, „každý deň sem príde nejaký princ, švárny šuhaj alebo udatný junák a postupne mi už vytrhali všetky vlasy. Teda až na tie tri, ktoré si strážim ako oko v hlave. Toto je moja tretia parochňa. Vlastne som rád, že si mi ju neochudobnil o tri vlasy aj ty, lebo na kúpu ďalšej parochne mi ešte neprišiel dôchodok. No a nakoniec ťa musím sklamať, zatiaľ som riešenie na moju hlavu nenašiel.“

Dedko Všejedko vyzeral byť sklamaný, vševedúci dedko Vševedko bola jeho jediná záchrana. Keď dedko Vševedko videl toľké sklamanie, uľútostilo sa mu jeho kolegu.

„Počúvaj, hlavu hore,“ povedal napokon, „pôjdeme spolu do sveta a skúsime nájsť odpoveď na naše hlavy.“

„Super!“ potešil sa dedko Všejedko. Potom sa však trochu preľakol: „Nedáme si pred cestou ešte nejaký obedík? Už celú hodinu som nič nejedol a môj batoh je úplne prázdny.“

Na cestu sa vydali po jednom obedíku, za ktorým nasledoval predolovrant. Dedko Všejedko si ešte doplnil zásoby v ruksaku, ktorý bol opäť na prasknutie. Posilneným dedkom cesta ubiehala jedna radosť. Míňali zákrutu za zákrutu, strom za stromom, dedinku za dedinku. V každom dome sa vypytovali domácich, či nepoznajú recept na ich tri vlasy. Žiaľ, nikto im nevedel poradiť. A to napriek tomu, že v každom dome sa nachádzala aspoň jedna babka, čo vedela všetko.

Obaja dedkovia putovali krajinou, každý deň nachodili desiatky kilometrov. Nečudo, že brucho dedka Všejedka postupne mizlo, až sa úplne stratilo. Tak ako sa stratila aj jeho neuhasiteľná chuť stále niečo jesť.

„Poď sa pozrieť, niečo sa mi deje na hlave!“ vykríkol jedno ráno dedko Všejedko. Naozaj, na hlave dedka Všejedka sa objavilo zopár nových vlasov. Dedko Vševedko si tiež skontroloval svoju hlavu a natešene zistil, že k jeho trom vlasom, ktoré nabrali zlatistú farbu, sa pridali ďalšie a ďalšie.

Pohyb na čerstvom vzduchu a zdravá strava pre dedka Všejedka a chýbajúci princovia trhajúci vlasy pre dedka Vševedka, mali na oboch blahodarný účinok. Po návrate domov preto dedko Všejedko pokračoval v zdravom životnom štýle. Dedko Vševedko to mal náročnejšie, lebo zástup princov a junákov pred jeho domom neutíchal. Ale raz za rok si zobral dva mesiace prázdnin, počas ktorých sa spolu s dedkom Všejedkom vybrali na ďaleké cesty, aby mu jeho zlatá hriva opäť dorástla.